Gabko Šiška

Dnes sa píše dátum 23.12.2013, no z tohto dátumu už ubiehajú posledné minúty a čoraz viac sa približuje k magickej 24-ke. Píšem a zároveň sledujem predpolnočné dianie vonku. Tu a tam sa na chodníku pohne živá bytosť, alebo po ceste prejde auto. Je hustá hmla, preto je vskutku ťažké zaostriť si obrazy, ktoré nám táto noc ponúka. Vidím ešte zažnuté svetlá v panelákových izbách, ktoré odhaľujú, že obyvatelia týchto bytoviek ešte stále nezaľahli. Ako by aj mohli. Kopec z nich sú napríklad rodičia, no a čo takí rodičia o takomto čase asi robia, zatiaľ čo ich deti poslušne spinkajú? No predsa balia darčeky. Haldy baliaceho papiera v týchto chvíľach postupne ukrýva tajomstvo sálajúce z tohto posvätného sviatku. Rodičia si skvelo robia svoju prácu v znamení "ježiškovského prekvapenia". Ako veľmi tým deťom závidím. Presne si spomínam na ten pocit, ktorý absolútne opantá nepoškvrnenú detskú dušu a s ňou aj ničím nezmanipulovaný sedliacky rozum. Čo všetko by som dal aby som opäť raz zažil ten nádherný pocit neistoty a vzrušenia, slobody a uvoľnenia. Chcel by som byť aspoň na minútu znova ten nenápadný chalanisko, ktorý sa tak veľmi teší na Vianoce, že ani deň predtým nedokáže zaspať. No tento rok, keď už nie som malý chalan je pre mňa čímsi iný. Neznášam predstavu keď sa v sebe nasilu snažím vzbudiť tú klasickú a povestnú vianočnú náladu. Nechcem to robiť aj napriek tomu, že sa sviatočne absolútne necítim a vôbec neviem prečo. Preto sa snažím hľadať dôvod a je ich teda more. More dôvodov, ktorými ale nie som absolútne presvedčený, že by mohli zapríčiniť moju vianočnú nenáladovosť. Možno je to tým, že vonku nie je sneh. Áno určite je to tým. Viem je to smutné ale bojím sa jednej veci a to tej, že sa ráno bez akéhokoľvek úsmevu zobudím do ponurého a úplne obyčajného dňa. Snáď sa to cez noc zmení.